Tak to vidím ja

Moje doterajšie zážitky, životné príbehy či skúsenosti ma prinútili rozmýšľať. Rozmýšľať nad tým, čo sa deje okolo mňa, ako môžem ovplyvniť to, s čím nie som spokojná. Samozrejme, že dnes je možnosť vzdelávania sa rôznymi spôsobmi. Milujem knihy a čítanie, takže mám pár kníh, po ktorých opakovane rada siaham. Navštívila som aj rôzne semináre osobného rozvoja. Každá tá akcia mi niečo dala. Verím, že môjmu učeniu nieje koniec. Baví ma pozorovať ľudí. Sú rôzni. Niektorí ani za svet neuhnú z vyjazdených koľají, iní sa vrhnú srtmhlav do nových možností. Osobne mám radšej tých druhých.

Tak nejako sme si zvykli, že rozprávame, radíme a všetko vieme najlepšie. Samozrejme, radíme iným. Veď sme najmúdrejší. A čo tak začať u seba? Ako sa hovorí „pozametať si pred vlastným prahom?“ Vedieť človeka vypočuť bez toho, aby sme mu dávali stopercentne zaručené a overené návody na prežitie?

Skúšali ste niekomu radiť až keď Vás o to požiada? Že to je ťažké?  Áno, to určite. Ale určite je to tak správne. Niekedy sa človek chce len vyrozprávať. A našou úlohou je len sedieť a počúvať. A NERADIŤ. Niekedy človeku stačí, ak ho vypočujeme, podídeme k nemu a ticho ho objímeme. V tom objatí je jednoducho všetko čo ten človek momentálne potrebuje. (mám to vyskúšané z obidvoch strán 🙂 )

Zabúdame myslieť na seba, zabúdame na ľudské hodnoty. Od všetkých vyžadujeme stopercentné nasadenie. Svojim deťom naplánujeme aktivity od pondelka do piatku. Len aby nemal /a/ čas na sprostosti. A čo sú to tie sprostosti? Zabudli sme na svoje detstvo? Na to, ako sme neznášali svojich rodičov práve pre toto? Ak tie podľa nás sprostosti nevyskúšajú teraz, raz to určite príde.

Prestaňme trvať na vynikajúcich známkach našich detí. Tie moje sú už veľké, ale tiež by vedeli rozprávať. Dnes viem, že výborné známky v škole nám skvelý život nezabezpečia.

Snažme sa vytvárať sebe a svojim blízkym krajší svet. Neriešme všetkých, riešme seba. Verím, že veľa ľudí sa k nám pridá.