Ďakujem

Aké úplne jednoduché slovo. Jedno z prvých, ktoré sa drobec naučí povedať. Má krásne milé skomoleniny, ktoré používame niekedy aj vtedy, keď už aj ten drobec je mama. 🙂 Na začiatku kontrolujeme, počúvame, strážime. A naša otázka behá spolu s drobcom: „Ako povieš?“ Potom dieťa ide do škôlky, školy a zrazu už je ďakovanie automatické. A niekedy, čuduj sa svete, jedno z prvých slov, ktoré sme sa naučili…..zabudneme….. Nemám na mysli také to „klasické“ Ďakujem. Myslím tým, že sme zabudli ďakovať za veci, ktoré sa nám zdajú samozrejmé a máme pocit, že za ne sa neďakuje. A vlastne…..ani neviem, či nás toto niekedy niekto učil (teda nie niekto, ale rodičia ).  Kde sa stala chyba?

Ako to už v živote chodí, chyby sa robia, ale treba ich naprávať a odstraňovať. Vytratiť z pamäti  jedno z prvých slov? Nie, to sa nedá. Len sme si akosi odvykli vnímať svet a jeho obyčajnú krásu. Možno sa ponáhľame…. Nie, toto ako ospravedlnenie vážne neobstojí. Jednoducho sme prestali pociťovať vďačnosť. Všetci. Alebo…..Česť výnimkám? Necítime vďačnosť za bežné, každodenné veci. Napríklad, že sa ráno zobudím. Zdravá. Že mám kde bývať, mám čo jesť a piť. Že mám zdravé deti. Že svieti slnko aj že prší. 🙂 Vtedy sa svet čistí. 🙂

Túto zimu po dlhom čase poriadne prituhlo, aj sneh napadol. Hurá. Veď príroda to tak potrebuje. Napriek tomu, skoro každý, koho som stretla hromžil. Sneh v januári. No a? Veď  to tak má byť. Má to svoj význam. Ďakujem za to a teším sa na jar.  Mimochodom, v lete sa určite nájdu tí čo neznášajú tridsaťstupňové páľavy.  🙂 🙂 🙂

Každý deň máme za čo ďakovať. Skúste to. Ďakujte za všetky veci, ktoré sú pre Vás „normálne“. Verte, že niekde žijú ľudia, ktorí tieto výsady nemajú.

ĎAKUJEM, že čítate môj blog a posúvate ho ďalej 🙂