Ako naša mamička

Hm, tiež máte v tomto čase sentimentálne myšlienky? Vraciate sa do detstva? Spomínate na pekné chvíle, alebo na tie, ktoré sa Vám vryli hlboko do srdiečka?

Mne sa to stalo dnes. Včera moja mladšia sestra robila domáce rezance, pochválila sa mi a bolo rozhodnuté. Urobím aj ja. Aby som netrochárila, dala som si z kila múky. Veď home office. Dá sa. 🙂

A zrazu to začalo. Mám možno 10 -11 rokov. Som v našej kuchyni.Švédska lavica, leží na nej starký Eduš. Je unavený. Pri bledomodrom kuchynskom stole sedí mamička a na tej drevenej doske na cesto (ktorú ja nemám rada) pripravuje cesto na rezance. Vždy sme ich mali domáce. Ako starká Žofka vravievala – neni nad domáci rezanec 🙂

Na doske kôpka múky, vnútri vajíčka a vedla pohárik s vodou. Mamičkine ruky šikovne pracujú, vidličkou šmyk-šmyk, priliať trošku vody. Pamätám sa, ako som si myslela že to je hrooozne ťažké a ja sa to asi nikdy nenaučím. Cesto vypracovala potom rukami a rozdelila na menšie časti. Z nich potom urobila krásne úhľadné bochníčky – ako jeden sú. Potom zobrala valček na cesto (u nás to bol gulek s mäkkým ľ) a vyvaľkala cesto, Myslím, že niekedy to robil aj ocko, lebo mal väčšiu silu. Cesto sa preschlo v prednej izbe. Rezance potom pokrájala ručne alebo na strojčeku. Tenké, široké……..

Aha už som to zase ja. Vo svojej modernej kuchyni bez tej drevenej dosky zarábam cesto na rezance. Za žiadnych okolností nemám krásne okrúhle bochníčky. Keby ste videli moje vyvaľkané výtvory….. A hotovo. Rezance nakrájané. Tenké, aj široké, ako to robila NAŠA MAMIČKA.

A či budú aj moje dcéry robiť niektoré veci ako ich mamička? Bola by som šťastná, ale nechám to samozrejme na ne.