Na priedomí

Bol to jeden z tých zvláštnych dní, kedy sa zamýšľala nad sebou. Nad životom, nad rodinou, jednoducho nad všetkým. Deň, kedy si znova viac uvedomila, že každý je pominuteľný. Že dnes si tu, ale zajtra…..Áno, bola rozumná a vedela, že je to jednoducho tak. Kolobeh života, prírody, vesmírne zákony. To všetko akceptovala. Ale………

Starká. Bola zosobnením dobra. Jej hlboké čokoládovohnedé oči boli plné lásky. Ale vedela aj pokárať, zdvihnúť prst a sem-tam aj buchnát letel. 🙂 bývala s nimi v dome. Starký sa už pobral na druhý svet, tak to vedela povedať. A mňa tu nechal. No šak ale ešte tu mám roboty. Nikdy sa na nič nesťažovala, vždy si našla niečo, čo bolo treba urobiť. Pre každého mala milé slovo. A všetky svoje vnúčatá milovala nadovšetko.

Muškáty, petúnky, lobelky, macošky. To bola tiež jej radosť. Plný dvor kvetov. Pamätá si, keď sa presťahovala do nového bytu. Má v ňom veľký balkón. Starká jej s láskou posadila do kochlíkov muškáty. Nádherné, červené.

„A daj si tam aj smradky. Nebudeš tam mať teľo komárov a všelijakých hidov.“ povedala múdro. „Aj ty petunky si daj, to budzeš mac pekunke“. Ale ich poobieraj každý deň, budu ci robic radosc, len sa musiš starac o ne.“ Zdvihla prst a usmiala sa.

Juj, keby bola vedela aké sú náročné. Zvädnuté kvietky bolo treba každý deň obrať. Boli trošku lepkavé, tak ich Eva nazvala lepotance.

Nádherná fuksia bola favoritom starej mamy. Rada ju počúvala keď sa rozprávala s kvetmi. Všetko im porozprávala. Popri tom mala čas aj na psa, sliepky, a s obľubou posielala kade ľahšie muchy. Eva si spomenula na jej obľúbenú vetu, keď bola nahnevaná :“Ic do pekla hrach mlácic“

Sadla si na stoličku a po lícach sa jej kotúľali slzy. Nevedela ich zastaviť. Starká odišla. Navždy. Spomenula si, ako starkú nikdy nevidela plakať. Vraj si všetky slzy vyplakala, keď jej zomreli dve dcéry. Jedna z nich mala len deväť rokov.

Eva sedela a plakala a usmievala sa cez slzy. Vedela, že jej balkón bude vždy plný muškátov. Vedela, že frázy starkej Žofky bude používať a určite ich preberú jej dcéry. Aspoň niektoré určite. Vedela na tisíc percent, že svojim vnúčatám bude robiť tie najlepšie parené buchty, tak ako starká robila jej a sestrám.

Sediac na starkinej stoličke si všimla, že treba obrať lepotance. Utrela si oči a s láskou prečistila záplavu kvetov. Precízne, tak ako ju to naučila starká Žofka.

Odpratala suché kvety, nadýchla sa a usmiala sa. Taký je život a jeho kolobeh. Nakoniec si spomenula na starkine vety. „A čo ja viem, či dožijem do zajtra? Joj dzecko moje smrc istá, hodzina neista“

Znovu sa usmiala, už žiadne slzy. Život je krásny, preto ho treba žiť a radovať sa z každodenných maličkostí.

„Ďakujem, starká“ poslala do neba vzdušný bozk.

Evka
Mojou vášňou, záľubou a neoddeliteľnou súčasťou je varenie. Rada objavujem nové recepty, kombinácie a chutné nové suroviny. A mám obrovskú radosť, keď tým poteším svojich blízkych a ľudí okolo seba. : viac o mojom príbehu tu>>
Komentáre