Kamila a Teodor

Ten muž ma zaujal už dávnejšie. Teda.. Zo začiatku som mu nevenovala bohvieakú pozornosť. Obyčajný postarší pán v klobúku s gitarou. Postával vždy na rovnakom mieste , hral na gitare a spieval. Spieval clivo akoby povedala moja starká. Na chvíľu som sa zastavila a premýšľala, kto je ten muž? Prečo tu stojí a spieva? Nevyzeral ako niekto, kto si potrebuje spevom privyrobiť (nemal okolo seba ani žiadny košík či inú rekvizitu na drobné. Hm….. Kým som prišla domov, vypustila som ho z pamäti.

Dnes som sa vracala z kancelária a nikde som sa neponáhľala.  Mám rada tie dni, keď už mám „padla“ a voľný víkend pred sebou.  V mysli som ale samozrejme plánovala, čo všetko budem robiť. Ach to som celá ja. Vždy som minimálne pár hodín dopredu a ………STOP. Vedome pracujem na tom,aby som žila tu a teraz. Nasledoval môj obľúbený nádych výdych a zrazu som to začula.

Ten pán. Opäť stojí na svojom mieste. Prišla som bližšie. Bol v skutku zaujímavý. Len ten jeho pohľad bol smutný. Mal pekné modré oči, ktoré pozerali niekam..len on vedel kam.

„Ain´t no sunshine when sheś gone..“ wau, krásny hlas.,

Môj pohľad sa zastavil na múriku za ním. Boli na ňom naukladané šité bábiky. Každá iná a každá originálna. Pristúpila som bližšie. Bolo vidno, že je to dokonalá ručná práca. Pristihla som sa ako sa usmievam. Môj pohľad sa stretol s tým jeho. Posunkom som sa spýtala, či si môžem jednu zobrať  a on s úsmevom prikývol.

Zobrala som jednu do ruky. Mala zelené šaty a fialovú zásteru s vreckami. V nich boli vrecúška naplnené sušenou levanduľou. Dokonalá práca a môj podvedomý výber. Zelená je moja obľúbená farba a milujem levanduľu.

Muž dospieval a pristúpil bližšie.

„Páči sa Vám?“

„Áno, je nádherná, rada by som si ju od Vás kúpila“

„Nie je na predaj.“ …..Hm zosmutnela som ..“ale túto Vám rád darujem. Vybrali ste si ju. Máte skoro také isté zelené šty a zelené oči ako ona. Kamila by bola nadšená.

„Kamila?“ „Bola?“

Oprel sa o múrik

„Moja žena. Láska môjho života. Tie bábiky boli najprv jej záľuba a neskôr ich vyrábala pre jeden obchodík. Týchto pár mi ostalo. Teda ešte mám doma dve. Kamilu a Teodora.,

V hrdle som zacítila hrču. Keď sa rozdávali emócie smútku a ľútosti určite som bola aspoň trikrát v rade.

„Zomrela?“

„Ano, pred pol rokom. Aby mi ušiel čas, vezmem gitaru a prídem tu. Mám rád spev a Kami ma rada počúvala. Povedal som si, že budm spievať všetkým. Aby som nabral odvahu, posadil som si tieto moje kamošky na múrik. Kamilu a Teodora som nechal doma. Majú svoje piesto na pohovke.

Vy ste teda Teodor?

„Áno, a Vy ste mi vnukli skvelú myšlienku. Budem tu stáť a hrať, kým si každá bábika nenájde svojho nového majiteľa. Usmial sa a znovu začal hrať.

Zobrala som Esmeraldu (tak som nazvala bábiku od Teodora) a vyrazila som domov. Už žiadne hodinu dopredu. Tu  a teraz to je najviac. Keď som prišla domov, Esmeralda dostala svoje miesto na kresle. Sadla som si k nej a nerobila som nič. Len som bola. Uvedomila som si zas a znovu že všetko a každý je pominuteľný.

Na chvíľu som asi zadriemala, pretože sa mi prisnila Kamila. Povedala mi, že Teodor má rád čučoriedkový koláč. Ešte ho stihnem upiesť a zajtra mu ho prinesiem.