Moje Vianoce

Mám rada Vianoce. A kľudne by mohli byť viackrát do roka. Aj keď niekedy si myslím, že mám Vianoce Každý deň. Aj Vy? Vianoce majú v sebe magickú moc. Ľudia sú milí, dobrí a ochotní. (preto by mohli byť Vianoce častejšie). Keď som sa tak dnes zamyslela, zistila som, že moje osobné Vianoce už majú niekoľko období.

Evka dieťa, Evka veľkáčka, Evka mamička a najnovšie Evka starká. Keď som bola celkom malá moc si nepamätám, ale mám pocit že pod stromčekom som si našla aj typicky dievčenskú hračku. Auto. Bola to taká béžová „embéčka“. Keď som bola školáčka, pamätám si, ako sme už v októbri s mladšou sestrou Katkou vyskakovali a vyspevovali: „Za dva mesiace budú Vianoce.“ Teraz som si uvedomila že dva mesiace vtedy mi pripadali ako dva roky. A teraz? Zvyknem hovorievať, že keď si večer líham je pondelok, a vstávam ráno a je piatok. 🙂

Ale poďme späť k Vianociam. Pri štedrovečernom stole nás bolo sedem. Mamička, ocko, my tri a starká so starkým. Stôl bol naozaj štedrý. Mamičkinou záľubou bolo aj vyšívanie. Doteraz má prekrásne obrusy s vianočnými motívmi. Malé, veľké, do košíka na ovocie. Čo sa pamätám, vždy sa u nás na Vianoce vypekalo od výmyslu sveta. Suché, krémové. Aj to bola mamičkina veľká záľuba. Tú po nej stopercentne prebrala najmladšia Katka. Nikto sa jej nevyrovná (No, možno niekto áno 🙂 ). Takže koláčikov bolo veľa ani si netrúfam povedať koľko druhov.

Pred Vianocami bola u nás aj zabíjačka. Starká so starkým chovali prasiatko, niekedy aj dve. My sme sa ako deti tešili, že sme chodili dávať „výslušky“ po susedoch. Prečo? Lebo za každý balíček zabíjačky sme dostali nejaké korunky.

Štedrovečerná večera bola okolo 18.00. Samozrejme celý deň sme nemohli jesť nič, aby sme večer videli zlaté prasiatko. Od staršej sestry Marianky som odkukala fintu. Chodili sme s malou lyžičkou vo vrecku a tou sme vyjedali zemiakový šalát, ktorý bol pripravený v špajzi.

Naša štedrá večera začínala tradične medovým krížikom na čelo, potom jabĺčko, oblátky, ježiškova kašička s hrozienkami (krupicová), Kapustnica s hríbmi – bez mäsa – so smotanou a zemiakový šalát s kaprom. A potom……..darčeky :). Raz som mala dokonca na vianočnom stromčeku zavesené krásne modré šaty s červenou bodkovanou mašľou. Ozaj! Aj Vy ste chodili pred Vianocami ňúrať po skriniach a hľadať darčeky? Dodnes si pamätám ten adrenalín.

Kým sme však k tomu stromčeku a darčekom vyštartovali, museli sme mať splnenú podmienku: všetci museli mať dojedené. No a tu bol problém. Starký Eduš mal času a času. A my deti nervy v kybli :). Ešte sa nam aj posmieval ale takými tými svojimi krásnymi a láskavými modrými očami………..

Ako mamička som už vnímala vianoce inak. Zrazu som zistila, ččo taká príprava Vianoc obnáša. Fúha. Prvé roky som chodila na koláče ku mame, ale potom som usúdila, že asi sa to budem musieť skôr či neskôr naučiť. Ale „koláčiky od našich“ aspoň v maličkej krabičke si nesieme vždy. S mojou novou rodinou sme pomenili trošku aj tradície. Krupicovú kašu nejedávame a kapustnicu varíme liptovskú. S mäsom, klobásou a „hrčkou“. Prišla som aj na to, že keď deti vyrastú, Vianoce už majú zase celkom iné čaro. Stále sú to deti, ale už dospelé. Len tie iskričky v očiach ich prezrádzajú.

Deti majú ešte jednu čarovnú moc. Dokážu z Vás spraviť starých rodičov. A to je to najkrajšie na svete. Bez zveličovania, chválenia či vystatovania sa. A zrazu je opäť všetko inak. Vianoce prispôsobujeme malému uzlíčku, ktorý je z roka na rok väčší a múdrejší a tento rok dokonca vyrobil starkým vianočnú pohľadnicu. Najkrajšiu na svete. A Vianoce zas nadobúdajú iný rozmer. Vnímeme jeden druhého a tešíme sa keď sa na Štefana stretneme všetci spolu tam, kde sme začali. U mamičky.