Čo nás asi čaká?

Dlho som premýšľala nad názvom tohto článku. A nevedela som, čo si počať :). Neviem sa akosi zmieriť s tým, že sme ako ľudia niečo také dopustili. Že sme si TO sami pritiahli. Ale potom mi príde, že to tak asi malo byť. Pomaly sme prestávali byť ľuďmi a stávali sa z nás roboti.

Úsmev len tak? Kto to vedel? Ísť len tak v utorok poobede na prechádzku do prírody? Zbláznili sme sa? Veď nemáme čas. Zobrať knihu? Pozrieť si len tak bláznivý film? V žiadnom prípade. Mám on-line meeting.

Aha. No dobre. 🙁

A zrazu……..akoby švihnutím čarovného prútika…… Mamka aj ocko sú doma. Ideme na prechádzku do prírody. Je nám tam krásne, prežívame priam blažený pocit. Zrazu nám hlavou blysne myšlienka. Prečo chodíme dva-tri krát k moru? Veď tu je tak krásne.

Vrátime sa domov a upečieme si kváskový chlieb. Konečne sme si našli čas. Sadneme si spolu k telke a pozrieme bláznivú komédiu, alebo romantický film, pri ktorom sa držíme za ruky. 🙂

Čo sa stalo?

Muselo to prísť. Aby sme sa zastavili. Aby sme sa spamätali. Aby sme si začali vážiť jeden druhého, ale hlavne sami seba. A keď to nešlo po dobrom, príroda to zariadila.

A teraz je to na nás, či to zvládneme. Musíme. Mali by sme. Sme predsa dospelí a rozumní. Používajme zdravý sedliacky rozum. Vo všetkom. A hlavne. Rešpektujme sa navzájom.

Rúško si dám do obchodu, kde je veľa ľudí, v MHD (ale tou nemám potrebu chodiť), ale keď som sama na ulici, v aute, v prírode nemá ho. Príde mi to nelogické. Čoho sa vlastne bojíme? Veď začnime konečne premýšľať a vidieť niekedy aj srdcom.

Prestaňme sledovať koľko zas pribudlo chorých. Tešme sa, že sa ľudia uzdravujú. Prvý mŕtvy v ČR. Nech mu je zem ľahká, mal 95 rokov. Toľko sa dožije máloktorý uštvaný obchodník.

Buďme ohľaduplní, ale dávajme pozor, aby sa to nezmenilo na manipuláciu.

Každá choroba je informáciou. Zastav sa! Zamysli sa, kde robíš chybu! Teraz máme všetci dosť času prehodnotiť svoje priority a zistiť čo všetko ľuďom k šťastiu treba?