Kvetinárstvo na dlani

Poznáte také tie miesta, ktoré Vás okamžite chytia za srdce? Zbadáte ich, a zistíte, že………. Že sa musíte nadýchnuť, že sa musíte zastaviť a pomaly si vychutnať ten pohľad. Nesmiete nič vynechať. V Každom uhle pohľadu Vás ovládajú iné zimomriavky. Pátrate v mysli – čo sa to deje? Kde to som? Prečo tu som? Kedy som tu bola naposledy? Ako som sa tu vlastne dostala?

Presne takéto miesto objavila Izabela. Starý dom v popredí a za ním obrovská záhrada. Bola to láska na prvý pohľad. To predsa nie je možné. Presne o takom niečom sníva. A dnes? Dnes tadeto vôbec nemala ísť. Bola dohodnutá, že pôjde do Holandska pozrieť najnovšie trendy na výstavu kvetov. Veľmi sa tam tešila. Blížilo sa leto a to bol vždy zvýšený dopyt po viazaných kyticiach, hlavne tých svadobných.

Jej dni boli spojené s kvetmi, odkedy sa pamätala. Kvetinárstvo tety Hildy bolo jej druhým domovom. Nevedela to opísať, ale tam sa cítila šťastná. Ľudia tam boli vždy milí, mali zvláštny tón hlasu a usmievali sa aj očami. Teta robila najkrajšie kytice široko – ďaleko. A vedela všetko o kvetoch. Všetučko.

Ruže musia byť vo váze samé, bez iných kvetov. Sú to kráľovné, dávajú krásnu vôňu, lahodia oku, ale požadujú za to špeciálnu starostlivosť. Nikdy k ružiam nepridávala iné rastliny. Ruža je krásna sama o sebe – vravievala – aj by som k nej hocičo pridala, nevenovali by ste jej dostatočnú pozornosť.

Každému vždy ochotne poradila, aj keď by podľa iných mala prísť o kšeft. „Muškáty v apríli? U mňa teda nie, dušička. Príďte po zamrznutých“ – odporučila susedom. Overené informácie mala od svojej mamky a tá sa veru nikdy nemýlila…

To Holandsko sa zrušilo, ani presne nevie prečo. Hneď ako sa to dozvedela jej bolo divné, že sa vôbec nerozčúlila (a vedela to teda fajnovo). Hlavou jej preblyslo, že sadne do auta a prevezie sa po okolí. Chcú s Denisom kúpiť pozemok. Vpredu by bolo kvetinárstvo a vzadu časom domček. Medzitým krásna záhrada. S domom sa neponáhľajú, majú v meste byt.

Pozerala po okolí. To prostredie bolo nádherné. Tichá ulica okolo voňal orgován. Pristúpila k bránke. Poštová schránka bola ošúchaná, bez menovky. No mňa picne – pomyslela si – hádam je prázdny? Bránka bola zamknutá, evidentne tu dlhšie nikto nebýval. Motýle v bruchu – to bolo to, čo momentálne prežívala.

Kvetinárstvo! Áno! Tu bude jej kvetinárstvo! To nemôže byť náhoda. Mimovoľne jej zrak padol na popisné číslo. 369. Prebehol ňou mráz. Čísla milovala. Žila s nimi každý deň. Uvedomila si, že dnes je trinásteho.

„Hľadáte niekoho?“ zo zamyslenia ju vyrušil starší pán, ktorý venčil psíka. „Dobrý deň…nie….ja chcem kúpiť tu v okolí pozemok a tento mi akosa povie cvrnkol do nosa. Tak pátram, či tu niekto býva, alebo tak. Vy ste odtiaľto? Vedeli by ste mi poradiť?

„No..dom je prázdny už dlho. Nikto v ňäom nebýva a je tuším na predaj. Zavediem Vás za starou Šotkovskou, tá vie všetko.“ žmurkol na ňu. Prešli asi o päť domov vyššie. Teta bola v záhrade. Originál reklama na babičku. Keď k nim zdvihla zrak, mali pocit že sa ešte viacej rozjasnilo.

„Jožik a čo Ty? Návštevu máš?“ kukla a premerala si Izabelu od hlavy po päty možno aj dvakrát. „Ale nie teta, tuto slečna sa chce spýtať na Grétin dom.“ Babička spozornela. Utrela si ruky do zástery, potom ju zložila. Hostí treba privítať v čistom – a vykročila smerom k nim.

„Dobrý deň“ dostala sa k slovu Izabela. Ja……“Nestojme vonku, nože, vojdite, uvarím čaj.“ Vošli do domu. Bol malý, ale veľmi útulný. „Máte to tu veľmi pekné.“ Príjemné – ukázala na zväzky sušenej levandule. „Akože sa to voláte?“ „Izabela. Hronská. A pokojne mi tykajte, veď budeme možno susedy. Ako je to teda s tým domom? Teda….zaujíma ma skôr ten pozemok.

„Ten dom patril Jolane Jahôdkovej. Jej syn žije v Rakúsku. S materou sa nepohodol pre tú „jeho“. Ani tu nechodí. Ale nechal telefón, Keby niečo. Izabelina tvár sa rozžiarila. „A….neviete, či by predal? A za koľko?“ „Jaj dievka moja a či som ja sekretár vševedúci? usmiala sa teta. „Veď sprobuj, zavolaj, povie ti. A daj si štrúdľu – usmiala sa svojimi krásnymi nezábudkovými očami starká. Veľmi jej pripomínala jej starkú Žofku. Všetky starké majú v sebe to krásne nepomenovateľné dobro. S chuťou sa zahyzla do jablkovo-makovej štrúdle. Bola vynikajúca. Starká medzi tým vybrala starodávnu šperkovnicu. Namiesto šperkov v nej opatrovala dokumenty. Založila si okuliare a tváriac sa mimoriadne múdro hľadala telefónne číslo.

„Aha…tu je….beťár na spodku sa vyvaľuje“ – šibalsky okomentovala hľadanie vizitky. Izabela pozrela na vizitku – „Peter Friedrich?“ „Hej….tak, prikývla starká. „prijal manželkino meno, ale až keď mu mať umrela, aby ho nevydedila.“ žmurkla na ňu sprisahanecky. „Vraj, čo je to za meno, Jahôdka. Mám aj kľúče, ideš sa pozrieť?“ Zimomriavky jej prebehli celým telom. „A to až teraz vravíte? Jasné, ideme!“ „No počkaj, počkaj, dám si čistú zásteru, idem medzi ľudí.“

Izabela vybehla na dvor a čakala starkú. Konečne vyšla. Na jej prekvapenie kráčala svižne, skoro jej nestačila. Srdce jej búchalo až v krku. Vôbec nechápala, čo sa s ňou deje. Vždy bola nohami na zemi, celkom pragmatická a teraz toto? Ofúkol ju vietor a opäť ucítila vôňu orgovánu.

„Tak, tu sme.“ Starká vopchala kľúčik do bránky, pritiahla, pohrkala a bránku otvorila. Síce s poriadnym škripotom ale podarilo sa. Bolo vidno, že bola zamknutá dlhší čas. K domčeku viedla úzka cestička, dvor bol zanedbaný. Keď uvidela tú obrovskú záhradu, ani nedýchala. Už to vidí. Vpredu kvetinárstvo. Ako na dlani. Vonku pár stolov, hojdačky a detský kútik. Teta jej niečo rozprávala, ale ona ju vôbec nevnímala. Akoby mala dejá vu.

Uvedomila si, že sa usmieva. Áno, našla krásne miesto pre svoj budúci život a pre svoje kvetinárstvo. A to si prinieslo so sebou aj názov. Kvetinárstvo na dlani.