Byť dobrým starým rodičom je…….

Už dlhšiu dobu sa zamýšľam nad tým, že sa s Vami podelím o moje myšlienkové pochody zo šuflíka som starká. Ani neviem, kde začať. Asi tu: Som hrdá starká troch úžasných chlapcov. Riško bude mať šesť rokov, Vilko tri a najmenší Sebastiánko šesť týždňov.

Každý z nich je nádherná bytosť. Individuálna osoba. Starší dvaja sa aj prejavujú ako jedineční, možno niečim výnimoční a mimoriadne inšpirujúci.

Keď sa narodil Riško, stal sa malý zázrak. Ako s obľubou hovorím – to Vám je úplne iná láska. Malé stvorenie, ktoré je Vaše a nie je Vaše. Od malička je osobnosť. Veľa som sa od neho naučila. Napríklad – užívať si prítomný okamih. Byť tu a teraz. Skúsili ste to niekedy? Sama ešte mám čo robiť.

Ako poriadna stará mama som sa snažila svojej dcére (jeho maminke) dávať dobre mienené rady typu: Nenos ho stále na rukách, daj mu cumeľ, nekoj ho kedy sa mu zachce, neber si ho do postele…… (spoznali ste sa? 🙂 )

Veľmi rýchlo narazila kosa na kameň! Mami, ja to chcem robiť takto. Ale….., snažila som sa niečo povedať……MAMI!

Možno moja povaha, možno povaha mojej dcéry (po kom tie deti sú… 🙂 )….Jednoducho som si povedala, OK. Bojovala som sama so sebou (a niekedy sa mi to stáva aj teraz). Veď predsa….my sme to robili takto a dobre bolo. No….áno robili. Vtedy.

Doba sa posunula. A my sa chtiac – nechtiac musíme prispôsobiť a otvoriť novému. Aj keď napríklad nosenie detí v šatke nie je nič nové. Ani spanie s rodičmi v jednej posteli. Ani kojenie na požiadanie.

Po troch rokoch prišiel na svet Vilko. Vilko je malý dospelák. Vie sa hnevať, keď treba. Chce robiť veci sám. Bez pomoci. „Ja to zvuádnem stajká“

Ďalší môj veľký učiteľ. Taký istý malý a predsa iný. A čuduj sa svete, s vlastným názorom, ktorý treba rešpektovať. Treba? URČITE. Kým som toto pochopila

Prečo to tá Katka nerobí tak, ako jej to radím? Som predsa jej mama! Som múdrejšia. (!) Mám viac skúseností. Naozaj? Až kým som sa nedozvedela, že ja už som svoju možnosť výchovy mala ( 🙂 ). Mala som čo robiť, aby som to prekúsla a strávila, to mi verte.

Neostalo mi nič iné, len pozorovať, sem – tam niečo počítať, poštudovať a potom s vnukmi skúšať v praxi. A ešte sa aj teraz zapotím.

Ale som šťastná a vďačná svojim dcéram (aj keď to tak niekedy nevyzerá), že mi ukázali nový smer. A ďakujem aj sama sebe, že som našla v sebe tú pokoru a priznala si, že nie všetko čo robím, alebo som robila je či bolo správne, ale bolo to najlepšie ako som vedela.

Viem, že nie som dokonalá, ale verejne priznávam, že k malým deťom treba pristupovať ako ku seberovným partnerom, akceptovať ich potreby a nálady.

Majú také isté právo na únavu a „deň blbec“ ako ich rodičia. Majú právo sa hnevať, majú právo byť pochopené. Netreba ich prirovnávať k nikomu, sú sami sebou a sú tu sami za seba.

Čím viac a dôslednejšie ich budeme v prvých rokoch života počúvať a akceptovať, tým budú mať lepší štart do života. Mám sa ešte čo učiť. Uvidíme, aký chlapček vyrastie zo Sebastiánka. Viem už teraz, že aj on má pre mňa nachystanú svoju lekciu.

Byť dobrým a chápajúcim starým rodičom je naozaj náročné. Niekedy by sa hodilo školenie, alebo webinár (smejem sa 🙂 ). Pochopiť malú detskú dušičku je naozaj dôležité. Tí naši drobci majú presne také isté starosti ako my. Akurát nám sa to zdá banálne. Ale nie je, verte mi 🙂