Tam, za humnami

Bolo to malé veselé dievčatko. Odkedy som ju poznala, vždy mala úsmev na tvári. Jej vlásky boli krásne, vlnité, v slnečnom svetle sa ligotali. Volala sa Leontínka. Bolo to pre mňa magické, lebo tak sa volala sestra mojej mamy. Bola to moja krstná mama a zomrela keď som mala desať rokov. Nevedela som si vybaviť jej tvár. Malá štebotavá Leontínka mi ju pripomenula.

Mala asi deväť či desať rokov, ale rozumu mala na rozdávanie. Chodievala z veľkého mesta každé leto. Bylinkárka Thelma bola jej stará mama. To od nej mala všetky tie múdrosti. Vždy som sa na ňu tešila, keď prišla z mesta na prázdniny.

Stará Thelma tu žila hádam od nepamäti. Jej rady tetky bylinkárky vyhľadávali ľudia z ďalekého i blízkeho okolia. Bylinky boli jej život. Poznala každý kvietok na okolí. Presne vedela kedy a kde čo zbierať, čo s čím pomiešať aj ako uvariť odvar.

Mala hlboké a láskavé oči. Husté šedivé vlasy si každé ráno na svitaní prečesávala špeciálnym kosteným hrebeňom a stáčala do uzla.

„Keď ťa niečo ťaží, trápi“, vravievala mi, „zapleť si vlasy večer do vrkoča a posplietaj doň všetky starosti a trápenie. Ráno vyčeš, umy sa vodou zo studničky a dobre bude.“

S láskou sme ju volali tetka čarodejnica.

Leontínka s ňou rada chodievala na bylinky, na hríby, ale aj na čučoriedky či iné lesné plody. Milovala čaj zo sušených čučoriedok s troškou medovky. Pri čaji Thelma rozprávala a Leontínka počúvala.

Inokedy bola rada sama. Najradšej chodila tam za humno. Bolo tam neuveriteľné ticho a predsa bolo čo počúvať. Cvrčky, vtáčiky aj neďaleký potôčik tvorili dokonalý orchester, ktorý sa nikdy neomrzel. Aspoň jej nie. Privrela oči a pozerala do slnka. Až sa mi niekedy zdalo, že je čudáčka. Iné deti v jej veku lietali na bicykli, alebo vystrájali iné huncúctva. Ona však bola iná. Robila netradičné veci. Chodievala s Thelmou do hory, viazali spolu bylinky, alebo vybehla na koncert za humno.

Mala ešte jednu neuveriteľnú schopnosť. Každý motýľ, ktorému nastavila ruku, si k nej sadol a počúval. A ona mu poštebotala, čo sa udialo. Keď sa jej starká pýtala, prečo to rozpráva motýľom, len so šibalským úsmevom odvetila: „Nikomu to nepovedia:“

Mala som u tej malej veľkej bytosti veľké privilégium. Keďže sme s Thelmou susedy (určite nie náhodou) chodievala na moju terasu a spolu sme popíjali mätovú limonádu.

Raz tak sedela a so záujmom si prezerala moje značkové slnečné okuliare.

„Požičiaš mi ich?“

„Jasné“

Napodobňujúc preafektované babenky si ich založila, ale hneď aj zložila.

„Nepáčia sa mi. Nevidím trblietky.“

„Ale ochránia ti oči pred slnkom, “ snažila som sa ju presvedčiť o potreber kvalitných slnečných okuliarov.

„Prečo by som sa mala chrániť pred niekým, kto ma miluje?“ nechápavo sa na mňa pozrela

???? nechápavo som na ňu pozrela.

„No……veď pýtam sa, prečo sa mám chániť pred niekým, kto ma miluje? Slnko by mi určite nikdy neublížilo.“ povedala a presvedčivo sa mi pozrela do očí. Nezmohla som sa na slovo. V tej chvíli mi prišlo smiešne a zbytočné poučovať ju o tom, čo a ako škodí. Úprimná detská duša s čistým pohľadom na svet.

„Idete niekam na dovolenku?“ zmenila som tému.

„Neviem, mne je tu dobre.“ odvetila a svoj záujem preniela na lienku lezúcu po operadle stoličky.

„Vieš čo Esme?“ spýtala sa ma familiárne, „Telmuša mi povedala, že oči sú okno do duše. To si vedela?“

„No….niečo som o tom počula…..Rozumieš tomu?

„Jadné, ten, čo sa ti dokáže pozrieť do očí, teda do tvojej duše je dobrý a nemusíš sa ho báť.“

„Uhm…..“ prikývla som, „a ten čo to nevie?“

„Nooo. taký asi nie je dobrý, ale takých nepoznám. Aj Telmuša povedala, že taký sa dobrým ľuďom vyhýbajú a možno ani nie sú, “ ukončila svoje zamyslenie a s chuťou sa zahryzla do šťavnatej broskyne.

„A vieš čo ešte?“ Starká vždy povie že nechápe čo vidíme na tých tropických sprostostiach. Že každý má jesť čo mu Pán Boh pri dome nadelil. Že keď ona bola malá, jedli sa len jablká slivky, hrušky, ríbezle, egreše, ovocie z lesa a hotovo.“ rozhadzovala drobnými rúčkami a uškŕňajúc napodobňovala Thelmu.

„Ale ja ľúbim aj také iné. Povedala som jej, že teraz je už iná doba. Však je teraz modernejšie ako vtedy? “ pozrela na mňa spýtavo. „Ale žiadna tropická sprostosť nevonia tak krásne ako Telmine slivky. A slivkové koláče.“

Usmiala som sa a zamyslene som prikývla. „No…….“

V diaľke bolo počuť zvony z kostola.

„Híííííí, to už je šesť? Starká ma už vyčkáva. Musím bežať. Čau Esme, zase prídem.“ poslala mi letmý bozk a zmizla.

Ostalo po nej ticho, ale také zvláštne. Čo mi tu to dieťa rozprávalo? Býva vo veľkom meste a šťastná je tu za humnami? (presne ako ja kedysi). Vraj nás slnko ľúbi a slivky sú lepšie ako….. Vidí v ľuďoch len to dobré a žije tu a teraz……

Chcela mi tým niečo naznačiť? Povedať? Pripomenúť? Premohol ma zvláštny pocit. Akoby som na sekundu zapochybovala o svojom živote. Čo vlastne chceme? Čo očakávame? Ženieme sa za niečím, čo je v nedohľadne a obyčajné šťastie nám preteká pomedzi prsty. To malé dievča mi to všetko pripomenulo.

Odrazu som zistila, že sa usmievam. V tej chvíli som cítila naozajstné šťastie. Vyzula som sa a bosá som bežala do záhrady za Thelmine humno.