Dom na pobreží

Leila kráčala popri pobreží. Auto nechala v prístave. Milovala prechádzky popri mori. Hneď ako to bolo možné sa vyzula. Jej nohy sa slastne zabárali do teplého piesku. Kráčala pomaly, z nohy na nohu.

Kráčala domov. Naozaj? Mala sa stretnúť so svojou rodinou po dlhých pätnástich rokoch. Akoby to bolo včera. Otec jej povedal, že ak odíde do mesta, nemusí sa viac vracať. Nemohla inak. Milovala Angela. Dostal prácu v meste, aj s bytom.

Nevedela si život bez neho predstaviť a nechcela sa zahrabať na pobreží ako jej matka. Nevedela si predstaviť, že by celý život žehlila prádlo po hoteloch. To nebolo pre ňu. Chcela byť módna návrhárka. Milovala farby, látky, rôzne materiály, dokázala dlhé hodiny listovať v módnych časopisoch. Odchod z toho domu bol pre ňu vykúpením.

Postupovala pomaly. Svoj príchod chcela oddialiť ako sa len dá. Vedela, že tento moment raz príde. Vedela aj to, že jej otec dávno odpustil. Od brata, s ktorým bola celú dobu v styku mala z domu všetky informácie.

S Angelom to síce nevyšlo, ale svoj sen o módnej návrhárke si nenechala vziať a plnila si všetko do bodky. Usmiala sa. Mama s otcom majú odložené všetky časopisy, v ktorých sú jej modely. Boli na ňu pyšní. Mama celý život žehlila košele v hoteli a otec drel v prístave.

Má ešte brata. Matteo je starší, bude mať štyridsať. Je to zarytý starý mládenec. Rovnako ako otec pracuje v prístave. To on jej telefonoval a povedal, alebo skôr poprosil ju, aby prišla. Najskôr kategoricky odmietla, ale potom si nechala celú vec vysvetliť.

Ten veľký dom, v ktorom majú prenajatý byt jeho majiteľ výhodne predáva. Musia sa do troch mesiacov odsťahovať. Ale kam? Napokon sa s bratom dohodla. Dali hlavy dokopy a Leila kúpila malý domček neďaleko prístavu.

Ach, ako sa len dobre vtedy rozhodla. Našťastie nebola márnotratná a na to, že mala len tridsaťtri rokov, mala celkom slušne našetrené. Vôbec nemyslela na to, čo by bolo, keby vtedy neodišla.

Zrazu ho v diaľke zbadala. Ten dom, ktorého sa vždy tak trochu bála. Bol vysoký a blízko mora.

Predstavovala si mamu aj otca, ako sedia na lavičke pred domom. Vždy tam sedávali. Hlavne otec. Potreboval vedieť všetko o každom. Matteo písal, že sa na ňu všetci tešia. Neskrývali nadšenie keď im povedal, že im Leila pomôže. Vraj sa nevedia dočkať. Mama upiekla panettone a otec priniesol tie najlepšie mušle a kalamáre. Milovala ich len tak s cesnakom a chlebom.

Kráčala a dýchala zhlboka. Nevedela sa nabažiť sviežeho prímorského vzduchu. To bolo niečo, čo jej v meste najviac chýbalo.

Spomenula si na Angela. Dlhé hodiny strávili na morskom pobreží. A ich obľúbená skala…..Keby tá vedela rozprávať. Mimovolne sa usmiala.

Prišlo jej na um, ako jej Angelo rozprával o škriatkoch, ktorí bývajú v prímorských domoch. Vraj robia podzemné chodby a pripravujú všetko na to, aby mohli dom preklopiť pod zem. 🙂 Neverila mu ani slovo až do chvíle, kedy bola obrovská búrka. More bolo rozbúrené, akoby nahnevané. Vlny narážali na neďaleké mólo. V jednej chvíli vyplo elektriku a bolo počuť jemný tras okeníc. Našťastie prišla mama a všetko bolo v poriadku.

Opäť sa usmiala. Rozišli sa v dobrom. Od dostal lákavú ponuku v USA, ona chcela ostať tu. Mala sľubne rozbehnutú kariéru. Stále sú v kontakte.

„Leila“ vytrhol ju zo spomienok známy hlas – „si to Ty?“

Obzrela sa. Pár metrov od nej stála a usmievala sa mladá žena. Krásne opálená, vlasy vybozkávané slnkom mali nádhernú farbu medu.

„Romina? Ó môj bože, Si to naozaj Ty?“

„Leila, ach bože…..si……si to naozaj Ty? Si…….nádherná…….ženská…….vyzývavá a hamblivá zároveň ja………som taká rada, že si sa vrátila“

„Romina, dievčatko, Ty si ale vyrástla.“ Obom vyhŕkli slzy šťastia a od radosti sa objímali a tancovali ako malé deti. Poznali sa od detstva. Leila Romine porozprávala zámer svojej návštevy, aj keď popravde všetci naokolo už vedeli, že Bernardiovci budú mať o chvíľu novú adresu.

„Tak bež, rada som Ťa videla, vaši Ťa už čakajú“ – vypravila ju Romina na cestu – „veď sa ešte uvidíme.“

„Rada“ – vykríkla Leila a teraz už vykročila rezkejšie. Čím viac sa približovala k domu, tým viac sa ponáhľala. Toto ale vôbec nečakala. Myslela si, že sa bude báť prekročiť prah domu, z ktorého odišla za tak zvláštnych okolností.

A potom ich uvidela. Jej milovaná mama a padre sedeli na lavičke pred domom. Niečo sa zhovárali. A…aha……už ju zbadali. Pozreli sa na seba, chytili sa za ruky a vykročili jej oproti. Na tvárach mali úsmev milujúcich rodičov.

Bola šťastná. Vedela, že prišla domov.