Aj vy poznáte túto otázku?  Prenasleduje ma (alebo prenasledovala) čo mi pamäť siaha.  To bolo samé: Ako sa to chováš, čo robíš, čo si pomyslí pani učiteľka, čo si pomyslí teta, čo si pomyslí......

Zapracovala som to do hlavy ako jeden zo vzorcov správania medzi všetky ostatné.Toto sa môže a toto nie. Toto je ešte v rámci normy, ale toto, to už je za. Nevykrikuj, nebehaj, nehovor to, nechoď tam - veď čo si o nás ľudia pomyslia?

Svoje dcéry som sa snažila vychovávať a učiť tak, ako som bola vychovávaná ja. (Chvalabohu mali a majú svoju hlavu a vo veľa veciach vychovali ony mňa, ža čo im so srdca ďakujem). Tým samozrejme nechcem povedať, že ma moji rodičia nevychovali dobre. Robili to najlepšie ako vedeli. A aj im patrí moja srdečná vďaka.

Tá veta - čo si o nás pomyslia susedia - tá si zaslúži rozobrať. :) Väčšinou som ju používala, keď deti kričali, keď bol nejaký hrmot, lomoz. Čo si o nás pomyslia? Doteraz nevim, prečo ma to trápilo? Sú to predsa deti. Sú zdravé, sú hravé a kričia. Vyjadrujú radoasť. A vedia vyjadriť aj hnev, to je jasné. A to, že susedia zabudli, že aj oni mali deti.........

Keď sa teraz otočím za niektorými tými situáciami....neviem či sa mám smiať, alebo plakať. Každý z nás je individualita, osobnosť, líder svojho života, alebo ak chcete celkom priamo - víťazná spermia. :)

Každý z nás žije svoj život, za ktorý je zodpovedný.  Prečo nám vlastne záleží na tom, čo povedia iní? Zatiaľ som na to neprišla.Vy áno? Pretože nikdy, ale nikdy sa nemôžem páčiť všetkým. Tak ako to mám urobiť? Koho si mám vybrať? Komu sa chcem páčiť? Na koho chcem urobiť dobrý dojem?

Ja som si v tom urobila jasno. Chvíľu, alebo teda niekoľko desaťročí :) mi to trvalo, ale veľmi mi to uľahčilo život. Chcem urobiť dobrý dojem v prvom rade sama na seba. Chcem byť spokojná sama zo sebou. A to, čo si ľudia o mne myslia ma naozaj netrápi. Je to môj život.